Buča: My sme tí, čo prežili a budeme tu žiť aj naďalej

REPORTÁŽ

05.04.2022 10:54 (09:54 SEČ); Zdroj: Ukrinform

Všetci, s ktorými sme sa rozprávali a pýtali, a čo ďalej, a dohady nemajú kam ísť

Buča. Vakzalna ulica. Práve tu 27. februára ukrajinské jednotky bombardovali kolónu ruskej techniky. Fotky, ktoré obleteli svet ako z pekla. Tu sa však ukazuje, že ľudia celý ten čas žili – a je to šokujúce.

Buča je už niekoľko dní bez okupantov, no životy ľudí sa zmenili len málo. Stále varia na ohni a nocujú v pivniciach, lebo je tam teplejšie, lebo v domoch nie sú okná.

Výbuchy dokonca odniesli aj dvere. Dobre, že máš strechu nad hlavou.

Prvú vidím na dvore pána Serhiyho. Jeho manželka odišla, no on zostal pre operáciu žalúdka. Vyzlieka si sveter a ukazuje mi špinavý obväz.

Človek úplne bez emócií. Zdá sa, že všetko zhltol a opravuje si auto.

- Keď ku mne prišli prvýkrát, pýtali sa, či máme nejakých banderovcov. Najprv tam boli nejaké ploché, dvadsaťročné. Potom prišli starší s inými zbraňami. Choď ukázať, ako rabovali.

Ideme do domu. A tam je všetko úplne hore nohami. Vybavenie, ktoré nebolo so sebou, bolo jednoducho porazené.

 

Oproti býva staršia pani Anna s manželom Grišom a synom Dmitrijom. V dome nie sú okná ani dvere a je taká zima, že pani Anna musela ísť prespať do pivnice materskej školy.

Pán Griša rozhodne odmietol opustiť svoj dvor, a tak sa jeho syn rozhodol zostať doma s rodičmi. „Tvrdohlavý“ teraz sedí a ohrieva vaňu fúkačkou. Dnes rodina takto varí kuracie mäso.

- Teraz som hluchá, veď ako to prežijem, keď neustále brblá, hučí a trhá. Môj dom je teraz pre mňa škaredý. Je to celé špinavé a páchne týmto dymom, že sa tam nebude dať žiť. Všetko sa tu dymilo, horelo tou čiernou sadzou. Nech sa tam stokrát zadusí (Putin - autor).

Žena bude aj naďalej tráviť noc v pivnici záhrady, pretože hoci tam nie je žiadny nájomník, doma sa neoteplilo.

- Najprv bolo v pivnici viac ako päťsto ľudí a potom 8. až 9. marca urobili chodbu a trochu odišli.

Podľa miestnych obyvateľov z chronológie udalostí vyplýva, že 27. februára bola technika okupantov rozbitá a ukrajinská armáda, ktorá zostala do rána 4. marca, vtrhla dovnútra a popoludní okupanti opäť prišli.

 

Prvá vec, ktorú okupanti urobili, bolo, že im zobrali mobilné telefóny a rozbili ich.

„Vy bastardi, teraz sme bez kontaktu,“ hovorí pani Anna. "Celý čas sme sedeli doma a tých, čo vyšli von, zastrelili." Všade ležali telá, až kým nezmodreli. Potom si ho ľudia sami zobrali a ukryli v záhradách. V susedstve zabili Valerka a Luda ho pochovala doma.

  - Aký máte názor na Moskovčanov teraz? pýtam sa pani Anny.

-- A vždy som k nim cítil a teraz budem cítiť navždy. Nerozumiem im ako ľuďom! Pretože sa to nezmestí do ľudskej hlavy. Zdravý človek si to ani nemôže myslieť.

Celý čas sme neverili, nie, nie Putinovi, neverili sme, že ľudia pôjdu proti nám. Je to hlúpy schizofrenik a ľudia, ako sa ukázalo, sú sračky, skutočná vec. U nás, keď sa na Majdane bili deti, vyšiel na druhý deň milión. Milión bol v Kyjeve. A to, ty bastard, prišlo k nám do pivnice a spýtalo sa: "Ty si bil na námestí?" Predstavte si, akí sú vystrašení, že ísť na námestie je pre nich zločin. A koľko miliónov ich je.

Vraciame sa na vypálenú ulicu, chceme ísť do tej záhrady, vidíme mladého muža, ktorý v oboch rukách nesie dva balíčky vody. Niečo mi hovorilo, že to musí byť miestne. Chceli sa opýtať, ako sa dostať do záhrady, no namiesto toho s ním išli do pivnice.

- Pochovali sme troch. Boli to naši susedia. Niektorých požiadali o doklady, ukázali im, potom išli svojou cestou – len ich strelili do chrbta. Naša posledná Lenya bola zabitá, keď zavrel dvere do pivnice, kde sme bývali. Spadol mŕtvy na schody a po chvíli niekto prišiel a hodil po ňom granát. Pozbierali sme to po častiach, aby sme ich pochovali. Ale verte mi, boli aj horšie príbehy. Je to stále bežné.

Ten chlap sa volá Jaroslav. Má menej ako tridsať rokov. Chceme mu pomôcť niesť vodu, no odmieta. Hovorí, že je to emocionálne oveľa jednoduchšie.

Jaroslav sa z času na čas rozplače. Ale tieto slzy nie sú hystériou. Tak dopadá jeho bolesť.

„Čo budeš robiť ďalej?“ pýtam sa.

- Najprv toto všetko odstránime. Pretože kto iný ako my to urobí?! Tešme sa z víťazstva, obnovme naše emocionálne rozpoloženie a budujme našu Ukrajinu, naše rodiny. Všetci sme počuli jeden výstrel prichádzať do Irpinu. Tanky stáli hneď vedľa našich domov a strieľali nepretržite. Viete, taký mierumilovný človek by nemal trpieť...

Jaroslav sa ponáhľa, pretože ho čaká matka.

Ideme s ním. Chcem sa pozrieť na svoju matku.

Jaroslavova matka čaká na kraji cesty a ťahá hlavu, aby zistila, či niekde nie je vidieť jej syna.

„Mama,“ hovorí syn a opäť sa mu tisnú slzy do očí.

Mama nás stretáva ako svoje deti. Ešte sme sa nestretli, ale už sa objímame.

Moja matka sa volá Galia. Galijina matka tiež plače.

„Tam sme ich pochovali,“ ukazuje Jaroslav na tri hroby na dvore pod garážami. A toto je strýko Kohl. Je pre mňa ako otec, pretože ma opustil, keď som mala dva mesiace.

Blížime sa k dverám pivnice, ktorá celé tie dlhé týždne slúži na bývanie.

Yaroslav ukazuje na prestrelené dvere: - Táto guľka bola moja. Potom som nevyšiel zo suterénu.

- Ako vyhodili do vzduchu našu Lenyu, - pokračuje v rozprávaní tohto neskutočne divokého príbehu pán Mykola Pavliuk, - deň sme nevyšli von.

Potom prišli. Všetci sme stáli v tme so zdvihnutými rukami, aby keď vošli, videli naše ruky. Pretože mohli len strieľať.

Potom prišiel ten, kto dovolil pochovať prvých dvoch. Varoval nás, aby sme sa nebáli. Lyon nemal takmer žiadnu hlavu, nohy mal oddelené od trupu. Najprv sme vybrali jednu časť, potom druhú. Všetci traja sú obyvateľmi nášho domu. Eugene je pochovaný neďaleko svojho auta. Vo svojom byte bol zabitý ako prvý. Najprv ho strašne zbili a potom zastrelili. Prvú Lenyu zastrelili neďaleko domu. Tam sme posypali krv pieskom. A druhá Lenya bola najprv zastrelená a potom vyhodená do vzduchu granátom.

Neviem vám povedať, aké ťažké bolo dnes pre mňa písať správy pre ich príbuzných, - plače pán Mykola, - veď sme ich prežili. A ja som zodpovedný za tento dom. Ľudia ma volajú manažér. Predstavte si, že nechceli Leona pustiť do domu po ikonu. Kľúče mal na opasku, prosil som ich na kolenách, aby dali ľudský pohreb. V ich prítomnosti mali povolený vstup do domu. Našli ikonu. A zobral som len ju. V Leonovom dome bol odkaz: "Je mi ľúto, že žijeme tak zle." Neviem, kedy to napísal, ale asi hneď potom, čo prišli.

Nepoznám lepších ľudí, ako sú tí, ktorí bývajú v našom dome. Nepoznal som lepšieho človeka ako Lenyu.

Jaroslav vyvedie svojho psa zo suterénu:

- Z Američanov máme iba personál môjho psa plemena Vulcan.

Všetky tieto dni bol Vulcan s ľuďmi v pivnici. Teraz je taký šťastný, točí sa, že ani chvíľu neposedí, ale celý ten čas v pivnici len spal pod dekou.

- Boli sme tesne pod ich nohami. Robili si s nami čo chceli. Chceli vyviesť, chceli začať. Suterén bol zvonku uzamknutý.

- Čo si jedol? - Zaujímalo by ma.

- Každé tri dni sme smeli niečo uvariť na ohni pod domom. Zákaz vychádzania bol od 17:00 do 9:00 moskovského času. Ovládali nás obyčajní gopnici. Takí chmoshniki, že je vo všeobecnosti ťažké nazvať ľuďmi.

Príde muž a pýta si tašku, pretože v aute leží na dvore obhorené telo.

- Zostal len hrebeň. Čo zostane, treba pochovať.

Dostane plachtovú tašku.

- V tom istom sme pochovali svoje vlastné, - hovorí Jaroslav.

Chcel som sa ísť pozrieť do pivnice, kde celý ten čas bývali, ale pán Mykola povedal, že to radšej nemám vidieť.

Potom sme išli do škôlky, kde ľudia dodnes nocujú a varia na ohni.

Zdalo sa mi, že keby ľudí vyhodili, už by tu boli poľné kuchyne, kde by ľuďom dávali teplé jedlo a čaj. Pretože to je minimum, čo pre nich teraz môžeme urobiť. Ale zatiaľ nič také neexistuje.

Tu mi dovolili vojsť dnu. Je to len betón, ktorý nie je vhodný pre život, ale ľudia tu boli inšpiratívni a teplejšie ako v dome bez okien.

Ľudia chodili na záchod na vedre...

„Neviete si predstaviť tú vôňu,“ hovorí pani Svetlana.

"Najskôr tu zabili troch a potom ďalších troch." Hneď za bránou stál strážca. Po vodu smeli ísť len ženy a mužov hneď zastrelili. O život prišiel 82-ročný muž. Strelený do chrbta. Prečo ho zabili?! A tam strelili 32-ročnú ženu do hlavy... Vždy, keď som išiel nakŕmiť mačky, modlil som sa „Otče náš...“, pretože som každú chvíľu čakal, kedy ma strelia do chrbta. Vieš, je to nepríjemný pocit... Jeden z Tverov mi povedal: "V porovnaní s tebou sme takí chudobní. A ty tu toľko žiješ."

Pri úteku tu pod domom parkovalo päť kamiónov KAMAZ. Rabovali ako prasatá. Každý dom prehľadali. Vysrali sa nám na záchodoch, kým nedošli na vrchol a potom, kto mal v dome ukrajinské vlajky, do toho strčili.

Vzali dokonca aj krmivo pre psov a mačky. Čo nás veľmi prekvapilo. Mlynčeky na mäso a papuče odviezli... Otec oslobodil Kyjev, Irpin a Romanivku od nacistov. A teraz to musím znášať?! Ale sú horší ako nacisti. Nerobili to fašisti, ako hovorievala moja stará mama.

Ľudia vychádzali aj z pivnice materskej školy, keď im to bolo dovolené. Boli dni, keď si ľudia nesmeli robiť ani čaj.

Strávili sme tu len dve hodiny a rozprávali sme sa len s niekoľkými ľuďmi z niekoľkých ulíc a je dokonca ťažké predstaviť si, koľko takýchto rôznych príbehov a ešte horšie, ale je niekto meraný bolesťou alebo smútkom…

Pár minút jazdy - jeden z masových hrobov v Buči pri kostole sv. Ondreja Prvého povolaného. Modlili sme sa.

Neďaleko vidíme mužov. Pýtame sa, kto týchto ľudí ukryl.

- Skryli sme sa. A tak sme pod hrozbou smrti, že by nás mohli zastreliť, chodili po uliciach s fúrikmi a zbierali telá. Telá ležali niekoľko dní a my sme ich vyšli pozbierať. 67 bolo pochovaných v jednom hrobe. V druhom nevieme koľko. Zostal tak nepochovaný. Niektorí boli pochovaní v samostatných hroboch pre niekoľko zabitých.

Jazdili sme prevažne centrálnymi ulicami, z ktorých bolo vidieť zničené bočné uličky a uličky. Neexistujú takmer žiadne zachované domy.

Armáda a rôzne záchranné zložky sa naďalej presúvajú z domu do domu, z ulice na ulicu a nachádzajú nové obete rasistického teroru. A aj pár dní po okupantoch stále ležia na centrálnych uliciach telá ľudí, ktorí boli zbavení práva na čo i len obyčajný pohreb.

Ľudia, ktorí prežili toto peklo, chcú stále žiť vo svojom dome, na svojom pozemku. Všetci, ktorých sme sa pýtali, čo bude ďalej, netušia, že nemajú kam ísť. Nesťažujú sa, že sa celé tie týždne neumyli, hoci práve sčerneli od sadzí. Zdalo sa, že sa počas celej tej doby vôbec nesťažovali – a zdalo sa, že ľudia jednoducho nepoznajú slová, ktorými by opísali to, čo zažili. Nevedia – pretože doteraz, pred touto vojnou, v našom jazyku takéto definície neexistovali.

Oksana Klimončuk

Foto Oleg Revega